experimentalnej
hudby
Experimentovat je
cosi ako klast prirode otazky. Lenze priroda ako diskretna dama nema vo
zvyku
odpovedat. Jedine
ak sa jej uraci, poskytne nam novy nastroj na to, aby sme ju lepsie
spoznali.
Toto som
si myslel
pred tyzdnom.
Dufam, ze tymto
textom budem schopny prisposobit sa kompromisu, ku ktoremu som sa
prihlasil
podpisanim
Deklaracie
barcelonskeho sympozia. Je reprodukciou prvej casti prace publikovanej
v mojej
knihe Ina povodna
hudba (Alter Music Natives). Kedze nema zmysel doslovne uviest celu
kapitolu,
z jej
druhej casti vyberam
len citat od Llorenca Barbera:
Pre mna je
experimentalna
hudba jednoducho hudbou, ktora hudobnikovi i posluchacovi ponuka bod
zlomu, ciernu dieru.
Nieco, co nie je explicitne pritomne v predoslej ponuke. V tejto hudbe
je - respektive
moze byt - priepast:
mozete sa v nej stratit sposobom, ktory je vsak s najvacsou
pravdepodobnostou
obohacujuci -
podobne
ako mystikmi opisovany vystup na Mount Armel: ...na to, aby si dosiahol
nepoznane, musis
sa vydat po neznamej ceste. (...) Tato hudba kladie vsetok doraz na
nahodu,
gesto,
atmosferu, ritualne
prvky atd., ako i na katastroficke vyuzivanie tych najneutralnesich
postupov...
(Llorenc
Barber, Zehar,
bulletin
z Arteleku, 1993)
Vesmir A:
Nic take
ako experimentalna hudba neexistuje.
Vesmir B: Existuje
nieco take ako experimentalna hudba.
Vesmir B: Odovodnenie.
Clovek,
reprezentovany
primitivnym humanoidom je pozierany prostredim, ktore sam vytvoril -
aby
bol
napokon nahradeny
novym tvorom, este primitivnejsim a nedokonalejsim, ale predsa len
ako-tak
schopnym vladnut
svetu. (The Residents)
Priaznivci
zanrov
v hudbe maju tendenciu odmietat vsetko, co nie je poplatne stylistickej
pravovernosti. Pri
vyjadrovani svojho
odmietaveho postoja potom casto klesnu az na uroven jazyka medii:
nekomercne,
mensinove, prilis
hlucne, cudne, sialene a podobne.
Nova a
odlisna hudba,
priekopnicka hudba, experimentalna hudba, avantgardna hudba, progresivna
hudba, stylisticke
skratky, imaginarny folklor...Toto je len niekolko pokusov o definiciu
nedefinovatelneho.
Niektore su velmi
vagne, ine prilisnym podnecovanim obrazotvornosti robia z celej veci
este
vacsiu
zahadu. Niektore
su poetickym priblizenim sa neznamemu (teda: ne-zanrovej hudbe), dalsie
vymyslenymi
alebo vybajenymi
soundtrackmi spritomnenej buducnosti. Citlivo vypracovane modely, ktore
zainteresovani
vytvaraju pre
vlastnu
potrebu a ktore makrospolocnost medii viac ci menej uspesne vyuziva.
Aj to je
jeden z
dovodov, preco sa zaoberame zvukovymi napadmi, ktorych spolocnou crtou
je ich vyskyt
mimo hranic hudby
dneska, ci uz je to jazz, sucasna hudba, pop, rock, flamenco, folk
alebo
new age. Su
to napady, ktore
maju v hudbe svoje vlastne miesto. Vyznacuju sa inovaciou a
stylistickym
hazardom,
leziac pritom mimo
priemyselno-zabavnych okruhov, ktorym zvykneme hovorit zanrove oblasti.
Ide o hudbu
nevyhybajucu sa
zamernemu stylovemu prelinanie, ponukajucu svoj vlastny svet, ktory v
porovnani
s
rozskatulkovanymi
svetmi stylistickej mapy hudby poslednych piatich dekad vyznieva
radikalne.
To, co sa
produkuje,
je zjavne pritomnost, nie buducnost. Bolo by teda nespravne hovorit o
novej
hudbe
vo vztahu k ostatnej
- skor o hudbe tradicnej ako protipolu k tej, ktorou sa zaoberame.
Tato
hudba
sa velmi casto odvija od urciteho zanru alebo nastroja, postupne sa
pokusajuc
o svoj vlastny
jazyk - ale
casto jej specificky vyraz vznika aj kombinaciou osobnych, nehudobnych,
literarnych,
umeleckych
ci inych skusenosti. Akonahle totiz zacneme hovorit o osobnosti, vsetko
je zrazu omnoho
komplikovanejsie
v porovnani s debatou o zanroch, skolach, ci trendoch.
Kto moze
povazovat
nejake slovo za zvlastne, ked malokto pozna co i len mena vsetkych
kvetina
v
obycajnej zahrade?
(Boris Vian)
To je tym
dovodom,
preco su nalepky v pripade experimentalnej hudby zvycajne vagne,
nejednoznacne
a
nepriliehave, este
vacsmi nahravajuce do karat tym, ktori horlivo varuju pred udajnou
zlozitostou
niektorych hudobnych
vyrazov.
V
kvantovej mechanike
nas experiment so Schrodingerovou mackou stavia pred dilemu: zviera vo
vnutri
krabice moze byt
bud zive alebo mrtve. Kazdej z tychto moznosti pripada 50-percentna
sanca.
Macka
vsak nikdy nemoze
byt zaroven spolovice mrtva a spolovice ziva. Pokial krabicu
neotvorime,
je macka
rovnako ziva ako
mrtva. Mame dva paralelne svety, z ktorych v kazdom sa macka nachadza v
inej situacii.
Vybrali sme si
vybrali
moznost, v ktorej je nazive - a preto existuje experimentalne hudba. V
inych svetoch
mozno ani
neexistuje,
ale to nas nezaujima, hoci sa rozhodnutim pre tuto moznost podriadujeme
Heisenbergovmu
principu
neurcitosti: je nemozne vidiet sucasne poziciu aj pohyb nejakeho javu.
Bud
vidime , kde to
je - alebo vieme, kam to ide. Nie sme futuristi, a tak sa tu pozrieme
len
na tu inu hudbu,
existujucu uspesne
poslednu polovicu storocia, na to, cim je, co robi, cim nie je a co
nerobi.
A na zaver
este jeden
citat: ...takato hudba spochybnuje formalne istoty, privadza na svet
nove
esteticke
situacie a
predznamenava
humannejsie svety.
Victor
Nubla, Barcelona
Volne prerozpravala
Jana Hanulova
(Z deklaracie Prveho
sympozia europskych experimentalnych skladatelov, Kodan, 3. - 14.
oktober
1996)
©
TRISTVRTE REVUE